Bolo to júnové ráno ako každé iné. Nebolo ešte ani deväť a už bolo horúco. Na schodoch divadla stáli naša kaderníčka s vizážistkou, inak celkom pekné baby, a ako vždy, na čomsi sa chichotali.

Odkedy si u nás prenajali miestnosti, je tam o poznanie živšie. Miestnosti, ktoré sme nepoužívali, sme prispôsobili ich živnosti. Viktor tam dotiahol vodu a odtok, vymaľovali si, vkusne zariadili a už fičia. Myslím, že získali akúsi podporu na začiatok podnikania. Vyšlo to. Inak ako vysmiate som ich tuším nikdy nestretol. Aj na naše predstavenia pripravujú hercov a tanečníkov a s deťmi sa naozaj našli. Občas ich prídu pozrieť aj keď nehráme.

Pána v dlhom zimnom kabáte, v baranici, ťahajúceho nákupnú tašku na kolieskach, sa nedalo prehliadnuť. Vychádzal z parku, zastal a dlho, dlho sa pozeral na priečelie domu. „Tak sa predsa zosunulo…,“ povedal nahlas. „Pomôžem vám?” spýtal som sa nahlas, lebo som bol tým kabátom a baranicou fascinovaný. Bolo minimálne 25 stupňov. Uvažoval som, že zavolám Viktorovi, aby prišiel do vestibulu. Takéto indivíduá nám z času na čas vlezú do budovy a nájomníci sa potom sťažujú. „Zosunul sa, ja som im vravel, že sa to zosunie. Barák! Na takom smetisku sme ho stavali! Aj dvaja sme boli za inžinierom, že treba suť navoziť, inak sa predok posunie.” Starký asi z toho tepla blúzni. Nespustil oči z priečelia budovy a vyzeral spravodlivo nahnevaný. „Pomôžem vám nejak?” zopakoval som otázku, lebo som nevedel, čo mám spraviť.

Bolo mi to nepríjemné, ale starký v kabáte a baranici stál pri mojom aute, tak som nemohol odísť. „Prečo by si pomáhal?” pozrel sa na mňa očami, ktoré už chvíľu  nespali. „Ja tu šéfujem…,” vytresol som a kývol hlavou k budove, ktorou bol taký zaujatý. Je neuveriteľné, čo za somariny dokážem vytresnúť, keď som v rozpakoch.  „Posúva sa vám predok, ale ja som mu to hovoril…,” pohľadom skúmal predok nášho divadla. „To sme my stavali…,” dodal, lebo asi zachytil môj udivený pohľad.

„Ujo, vy ste stavali naše divadlo?” spýtal som sa a celý čas som uvažoval, či od toho tepla starký neodpadne. „Všetci sme stavali, kto mohol prišiel…,” prikyvoval očami sledujúc budovu. “Bolo i tak, že sme dokončili jednu prácu a poobede prišli sem. Kto ako mohol, tak pomohol.” Na tvári sa mu mihlo čosi ako úsmev, keď začal spomínať.  „Aby bolo kde kultúru robiť a aby deti mali kde byť. …Všetci sme stavali, čo vojna pováľala. Viete. Pre mier. Aby už toho zla nikdy nebolo…” Starkému sa zaleskli oči. Deti zvyknú vravievať „neplačem, len sa mi oči spotili…”

Dom, o ktorom sme hovorili, postavili tesne po vojne. Obnovovali sa pováľané domy, stavali sa kultúrne stánky. Robilo sa čokoľvek, len aby sa zabudlo na hrôzy vojny. Takmer každá rodina o kohosi prišla, mnohé mestá prišli o celé rodiny. Pri práci sa ľahšie zabúda. Budovali si budúcnosť. Budúcnosť v mieri, bez vojen, diel a samopalov. Dúfali, no nezabúdali. Aj v našom dome je protiatómový kryt. Kryt civilnej ochrany. Okrem toho tam vybudovali divadelnú sály, šatne pre hercov, dielňu pre výrobu kulís, šatne, knižnicu, ale aj tri spoločenské miestnosti a herne pre deti. Najmä pre deti. O ne šlo. „Narodia sa a budú žiť bez toho, aby mali v sebe živú spomienku na útrapy vojny. Nikomu nič dobré nepriniesla. Oni to už nesmú zažiť.“ To preto sa stavalo! Preto tie herne a divadlo.

„A hrajú sa?” Trochu viac nahlas akoby sa patrilo sa starký spýtal a hlboko, strašne hlboko sa mi pozeral do očí. „No herne pre deti asi nikdy herňami neboli a teraz sme ich museli prenajať, aby sme budovu udržali, ale deti sem chodia a hrajú divadlo …,” odpovedal som habkajúc, lebo som si uvedomil, že pre tohoto pána  je naše divadlo čímsi iným ako pre mňa.

„Dobre…tak sa hrajú…ale zosunulo sa to, ja som mu to vravel, vravel…,” starký ma prestal vnímať a začal si naprávať tašku na kolieskach.

„Prečo máte na sebe ten kabát, ujo?” nevydržal som sa nespýtať. „Lebo už nie je skriňa, kam by som ho zavesil…,“ odpovedal mi zapínajúc si horný gombík. „Takže deti sa hrajú… to je dobre…dobre…,” chytil rúčku tašky na kolieskach, zjavne všetok svoj majetok a kráčal preč. Po pár krokoch zastal, ešte raz sa pozrel na prasklinu na priečelí budovy, pokrútil hlavou a odšuchtal sa preč…

Kaderníčka s vizážistkou sa na čomsi spokojne chichotali, tam, kde majú oni teraz svoje miestnosti, boli kedysi herne. Narodili sa viac ako štyridsať rokov po tom, ako postavili budovu ľudia, pre ktorých dnes nemáme dosť skríň na ich kabáty. Postavili nám mier a my postupne zabúdame, čo to slovo vlastne znamená.

http://cernek.blog.sme.sk/c/382303/ujo-v-baranici-a-dlhom-kabate.html