15. 10. 2019 bol Jozef Černek, riaditeľ DMS Komárno a režisér Dramaťáku hosťom v relácii Večerné reflexie. Celú reláciu nájdete v archíve RTVS.
https://www.rtvs.sk/radio/archiv/1692
Na týchto stránkach Vám prinášame prepis toho čo v relácii nájdete, ale aj toho čo sa do živého rozhovoru nezmestilo.
Žijete v regióne, ktorý je aj Vaším rodným. Čím je pre Vás osobitý?
Vnímam Slovensko ako naozaj krásnu krajinu, pomerne veľa cestujem a naozaj máme šťastie, že žijeme práve tu,napriek tomu, že naše Tatry sú naozaj krásne, mne sa najviac páči tu dolu a tak trochu nadnesene tvrdím, že nám tu vo výhľade nezavadzia žiaden kopec.
V každom prípade, to, že Slovensko má najkrajšie dievčatá a folklór, je asi pravda. Stotožňujem sa s tvrdením kolegu, ktorý tvrdí, že tu dolu, možno aj vďaka tomu, že je to zmiešané maďarsko – slovenské územie, sú ešte o kúsok krajšie.
Naši rodičia mali chatu na Liptove a ako malý som tam naozaj rád chodieval, ale stále sa najviac doma cítim tu dolu, aj ked polovica obyvateľov mesta, kde žijem, hovorí pre mňa cudzím jazykom
Väčšiu časť života pracujete v meste, narodili ste sa však vo vidieckom prostredí. Cítite svoje korene a viete zužitkovať to, čo Vám do života dedina dala?
No pravda je taká, že môj otec bol veľmi zručný a všetko čo malo motor, kolesá alebo sa dalo pozvárať, dokázal opraviť alebo vyrobiť. Veľmi chcel, aby som túto jeho zručnosť zdedil. Dokonca ma aj oslovoval Majsterko, nijak to, žiaľ, nepomohlo. Naši kulisári a moja manželka by vám potvrdila, že som naozaj mimoriadne nezručný. Jediné, v čom som sa trošku lepšie vyznal, boli počítače. Takže ja som ešte pred vojenčinou z dediny ušiel. Napriek tomu mám k vidieku vzťah a to veľmi silný. Pre mňa platí, že na dedine zdraví každý každého a v meste nikto takmer nikoho. Tie medziľudské vzťahy sú tam také bližšie a svojím spôsobom krajšie. Vlastne, ak si spätne prehrám všetky dielka, ktoré sme postavili, či pre Rebelov alebo Dramaťák, vždy čerpali najmä z toho prostredia dediny, ktoré aj mňa do sedemnástich vlastne tvorili.
Takže ja osobne som taký mestský človek dedinského prostredia. Dodnes zbieram náradie do dielničky a mám ho krásne zabalené a nepoužité, ale zas doprostred mesta som aj s mojimi susedmi a ľuďmi okolo Dramaťáku priniesol dedinu.
Už roky robíme zabíjačku v centre mesta a tesne pred Vianocami rozdávame kapustnicu. Presne tak ako sa to robilo kedysi, riaditeľ školy, richtár, teda primátor a kňaz. (video z prvej takejto zabíjačky: https://www.youtube.com/watch?v=HHQH-9sEczo)
Jedna z reportáži o kapustnici v Komárne. https://www.youtube.com/watch?v=VZrrxd-Y_AU
Takže, žiaľ, nepodarilo sa zo mňa vychovať šikovného dedinského chlapca, ktorý by vyrobil pluh, ale priniesol som do mesta to, čo má dedina v sebe krásne.
Vaším životným koníčkom je folklór a divadlo. Čo spôsobilo, že ste sa upísali týmto múzam?
Toto viem úplne presne. Knižka Jožka Kronera – herec (nielen) na udici. Od mala som pomerne veľa čítal. A mama mi dala túto knižku, kde pán Kroner, vlastne náš doteraz najlepší herec, opisoval s takou láskou divadlo, že som zatúžil zažiť to. Tak nejak som sa stotožnil s tým ako popisuje svoj život. No a potom na gymnáziu pán Špaňúr pri MS viedol Dramatický krúžok a pán Gallovich folklórny súbor Dunaj pri Mestskom kultúrnom stredisku. V oboch krúžkoch som pôsobil. Nikdy som nehral hlavné postavy a vždy som skôr bol konferencier ako nejaký sólový tanečník, ale uchvátilo ma to. Ako predstavenia pre verejnosť, tak aj atmosféra príprav. Najviac však kolektív. Ľudia, ktorí sa pre tento druh umenia obetovali. Dal som si dokonca prihlášku aj na VŠMU, ale to nevyšlo.
Začali ste s divadelným krúžkom pri Gymnáziu Ľ. J. Šuleka v Komárne, známym pod názvom Dramaťák robiť študentské predstavenia. Stali ste sa vedúcim krúžku, režisérom aj príležitostným hercom. Ako prišli prvé nápady ? Podľa čoho ste si vyberali témy predstavení?
No tie prvé predstavenia, ktoré sme robili, vlastne nadväzovali na moje študentské časy. Ja som vtedy hral Pištu v hre Dobrodružstvo pri obžinkoch. A presne túto hru som nesmelo priniesol na Dramaťák, aby sme ju naštudovali. Bola tam naozaj úžasná a nesmierne šikovná partia mladých ľudí, no a ja som ich len navigoval v tom predstavení, ako by som ho ja ako divák chcel vidieť. A vďaka ich talentu to vyšlo. Vtedy sme nemali vôbec nič. Ak to porovnám s dnešnou našou situáciou, ja vlastne ani nerozumiem, ako sme to stvorili. Viete, dnes máme garderobierku, scénografa, kulisárov, technikov na svetlá, zvuk, produkčnú. V tom čase sme mali pár kartónov, nejaké vodové farbičky a úžasnú chuť niečo stvoriť. Kostýmy sme si rôzne popožičiavali. Ja som veľmi chcel, aby sme mali nejaký zjednocujúci prvok, niečo čo by symbolizovalo, že patríme k sebe, tak sme si všetci kúpili rovnaké tenisky.
No a na jednom z týchto predstavení nám pani profesorka zaspala. Viete, toto predstavenie sa hrá roky rokúce, takže ho v rôznych podobách videla možno pätnásťkrát, takže sa ani niet čo čudovať.
Ale pre nás to bol moment, že musíme začať robiť veci inak. A tak vznikla myšlienka spraviť muzikál. V tom čase bežal Bednárikov Drakula. Ja som už vtedy mal Shakespearovho Romea a Júliu rád, najmä v podobe, ako ju vytvoril Gérard Presquick. Jeden z najslávnejších muzikálov Rómeo et Juliette. Tak som začal upravovať scenár, napísal som prvé texty piesní a pomaly postupne za pomoci kamarátov sme začali tvoriť muzikál. Vedeli sme, že budeme potrebovať mikrofóny, aparatúru, ozajstné kostýmy… proste strašne veľa vecí, ktoré stoja peniaze. Tak sme začali oslovovať rôzne firmy… pobláznili sme celé mesto a vznikol náš prvý muzikál.
Zrazu sme nemali 2 – 3 reprízy, ale desiatky. A desaťtisíce divákov.
No a na tejto vlne úspechu sme hneď po premiére začali tvoriť nový muzikál. Bolo to vlastne tak, že sme hrali Romea a Júliu a tvorili Sen noci svätojánskej. Dodnes naše najúspešnejšie dielo…
Vsadili ste na muzikály. Prečo? Lebo je to schodná cesta ako osloviť a zapojiť mladých?
… najmä preto, že v muzikáli sa môže predstaviť celá šírka talentov ľudí, od rétoriky, spevu, až po tanec a scénografiu. Muzikál, moderne spracovaný je lákadlom aj pre diváka, ktorý do divadla nechodí pravidelne…
Váš muzikál Sen noci svätojánskej, ale aj Snehulienka a zopár trpaslíkov, vyvolal obrovský záujem nielen medzi divákmi v Komárne, ale po celom Slovensku, všade, kde sa s ním predstavili. Prekvapilo Vás to?
Ono to prichádzalo tak postupne, najprv sme vystupovali len doma, najmä kvôli náročnosti prenosu našej aparatúry, svetiel, zvuku a kulís, postupne sme z času na čas vycestovali, do Nových Zámkov teda susedného mesta. Potom Kolárovo, neskôr prišla Bratislava, Tatry nejaké dediny a ďalšie mestá. Žiaľ, dodnes platí, že nedokážeme uspokojiť úplne dopyt. Dalo by sa to, ale musíme dbať na to, že naši herci sú stále stredoškoláci alebo vysokoškoláci a musíme myslieť najmä na to. Takže ročne nikdy neplánujeme pre Dramaťák viac ako 25 predstavení a plus nejaké pre Rebelov, tam však máme sezónu najmä v lete, to vieme spraviť tých predstavení viac. Spolu ich ale nikdy nie je ročne viac ako 40.
Po ňom nasledovali ďalšie, všetky sa tešili záujmu a nielen v Komárne…
Áno a práve cez víkend, keď sme hrali s Rebeli predstavenie Na Rováš v Nedede, jeden náš tanečník Marek vyslovil takú hypotézu… čím horšie javisko, tým vďačnejšie publikum. Viete, na tých dedinkách, tie kulturáčiky teraz strašne trpia nedostatkom peňazí. My sa však snažíme robiť predstavenia aj tam. Naši chalani kulisári vždy deň vopred stavajú zvuk, pódium pre kulisy a už sa stalo takým dobrý zvykom, že na dedinách, povedzme v Lipovom, v Dulovciach, postavia aj pódium pre hudbu. Máme už totiž veľký súbor a najlepšie je, keď muzikanti majú vlastné pódium.
Dobrý muzikál musí mať dobrého scenáristu, režiséra, ale aj hudobníka- autora skladieb, choreografa, kostyméra. Ako ste si vyberali ľudí do muzikálov?
V tom kreatívnom tíme sme už taká osvedčená štvorica hudbu robí Peter Emmer, aktuálne dosť výrazne prerazil v Maďarsku ako spevák a gitarista, ale stále robí aj pre nás, scénu navrhuje Richard Slezák, choreografiu robí Broňa Bočáneková, produkciu, teda našu chrbtovú kosť Janka Pipíšková. Kostýmy sú vždy dielom z časti priamo hercov alebo niektorý z nich sa podujme a celé si to zoberie pod patronát. Teraz v Popoluške to tvorila Marína Opálková, hrala Macochu a Janka Pňačeková a samozrejme naša garderobierka Betka Černeková.
V Rebeloch je to zas také spoločné dielo, že tú hlavnú ideu nesie Romanka Mačicová, mimochodom prvá vicemiss Folklór 2018, moja manželka Julka Černeková, a vedúca súboru Roberta Krmášková.
Tento kreatívny tím sú hlavne neskutočne zapálení ľudia, a naozaj majú môj obrovský obdiv. Viete, keď sa blíži náš foto – video deň, to je akoby malá premiéra, že už všetko musí byť postavené a oblečené, tak po večeroch, po práci do noci maľujú, šijú, zbúchavajú dokopy. Je to až neuveriteľné.
V muzikáloch hrali osvedčení herci, ale otvorili ste dvere aj mladučkému 15- ročnému hercovi- amatérovi. Neobávali ste sa rizika z nedostatku skúseností?
Viete ono práve toto nás robí jedinečnými. Ja vždy tvrdím, že nemám talent na nič, len som dostal akýsi dar vidieť v ľuďoch ich talent ešte skôr ako ho zaregistrujú oni sami. U nás prebiehajú konkurzy na post hercov, tanečníkov a spevákov tak, že akoby vezmeme všetkých a dohodneme sa, že si vyskúšajú 10 tréningov so mnou a 10 s našou choreografkou. A tam oni vidia, či vyhovujeme my im a naopak. Potom stačí len pár tréningov a mne sa tí ľudia tak nejako sami zaradia do postáv a napíšem im text – rolu už priamo na telo. Zatiaľ po každej premiére som počul vetu… Ty, tá Tvoja Snehulienka… veď to bolo akoby sa tak narodila, a to platilo aj pre Popolušku, Drakulu, škriatka Puka či Helenu alebo Titániu.
Naše predstavenia sú vždy postavené na úžasnom talente jednotlivých ľudí, mne len zverili do rúk možnosť osadiť okolo nich ten príbeh.
Do akej miery pripúšťate ako režisér improvizáciu?
Improvizácia je mimoriadne ťažká vec. A najlepšia improvizácia je tá, ktorá je dokonalo nacvičená. Ako režisér improvizáciu nemám rád a povoľujem ju len doslova pár ľuďom. Niečo iné je reagovať na diváka. Na to má moja manželka obrovský talent. Vedie hudbu Rebelov ako primáška a dokáže vycítiť atmosféru v hľadisku a tomu prispôsobuje tempo a také tie nuansy, ktoré sú medzi nebom a zemou. Viete, tým, čo ona vnesie cez husle do hudobníkov a oni k nám, dokáže strašne veľa ovplyvniť. To sú také veci medzi nebom a zemou. Sólista tanečník, keď si zavelí, ako si zavelí, tak sa rozbehne tá ktorá skladba. A to isté dokáže aj herec, dobrý herec, spraví väčšiu pauzu, hlbší nádych alebo zvýrazní nejaké slovo a tým odpovie na atmosféru v sále. Nemení ale text. Takýto druh improvizácie je v poriadku Taká tá, že mám tému, už si idem svoje. To je mimoriadne náročná vec a percento toho, že to nedopadne dobre, ba až zle, je veľmi vysoké. Ale obdivujem ľudí, ktorí na to majú odvahu.
Máte v muzikáloch vlastné piesne, spieva sa naživo a ste skvelí reprezentanti tohto nášho najjužnejšieho mesta. Kde všade sa diváci stretnú s vašimi vystúpeniami?
No to gro sa deje samozrejme v Komárne, ale posledné roky sa snažíme aj vycestovať, takže okolité mestá a dedinky sú samozrejmosťou, myslím tým Kolárovo, Lipové, Dulovce, Nové Zámky (tam ideme teraz 7. novembra) s Popoluškou, samozrejme Hurbanovo a ďalšie.
My už máme, povedal by som, zabehané chodníčky a termíny, na ktoré sú diváci zvyknutí. V Komárne každoročne pripravujeme v adventnom období našu kapustnicu, kde Rebeli premiérujú svoj program, podávame vonku pred budovou kapustnicu a keďže o toto predstavenie je veľký záujem, tak sa už posledné roky aj vonku premieta. A ľudia popri punči alebo ohriatom víne, môžu sledovať náš program na plátne. U nás v Komárne, po novom roku nasleduje repríza programu a jar patrí vždy príprave na premiéru Dramaťáku. Teda na nový muzikál. Dovtedy robíme hlavne školské predstavenia. No a vždy po premiére sa to rozbehne s Dramaťákom, väčšinou absolvujeme tak 20 – 25 predstavení a začne sezóna folklórnych podujatí a Rebeli cestujú. Snažíme sa, aby v tom bol aj nejaký zahraničný zájazd.
Okrem dramatického krúžku fungujte aj vo folklóre. Folklórom motivovaný súbor z Komárna, ktorý vznikol v marci roku 2012 vznikol pod názvom Slovenskí rebeli a jeho zložky – ľudová hudba a tanečný súbor – sú prevažne tvorené bývalými a terajšími členmi Dramatického krúžku Gymnázia Ľudovíta Jaroslava Šuleka v Komárne. Takže je možné, že niektorí majú viacnásobné využitie v rámci umeleckých aktivít v Komárne?
Áno, existuje, máme také skalné jadro Dramaťáku, ktoré je zároveň aj v Rebeloch, takže sa z času na čas stane, že niektorí naši herci vystupujú v piatok v kostýmoch povedzme v Popoluške a v sobotu si už dávajú kroj a sú z nich folkloristi. Moja manželka napríklad je primáškou v Rebeloch a zároveň Slečnou majordómus v Popoluške. V tejto postave sa striedajú s Robertou, ktorá je zároveň vedúcou Slovenských rebelov.
Ja som veľmi hrdý na to že, Dramaťák ani Rebeli sa vlastne neopúšťajú, že aj keď naši stredoškoláci pokračujú ďalej na vysokú školu, tak vlastne do Rebelov či Dramaťáku dochádzajú a po vysokej škole sa mnohí aj naplno vracajú. Samozrejme, popri tom ešte stíhajú pôsobiť aj v nejakom inom súbore, či v kapele. Samozrejme, domáci súbor je vždy srdcová záležitosť. Myslím tým Slovenských rebelov.
Aké piesne a tance má súbor vo svojom programe?
My si vravíme, že sme folklórom inšpirovaný súbor. Nie sme totižto nositelia tradícií, hoc by sme veľmi chceli, ale zatiaľ nemáme tanec z nášho prostredia – z Komárna, ale máme tance z Terchovej, Štrby, Raslavíc, Parchovian, z Horehronia a podobne. Špecializujeme sa na príbehové zobrazenie niektorých zaujímavých obradov v tradícii nášho národa. Od prijatia dieťaťa otcom, až po rituály pohrebu v programe Život sme diváka previedli tými podľa nás najkrajšími obradmi, ako napríklad bral otec z podlahy zo zeme matky živiteľky dieťa a bozkom ho prijal do rodiny. Potom ho krstná mati vzala na krstenie, ukázali sme si prijatie do stavu dievockého, do stavu mládeneckého zas chlapca, samozrejme rituály a obrady svadby, kladenie na lôžko až po začepčenie nevesty…
V zahraničí vystupujete pod názvom Komárňan. Prečo? Je to na lepšiu identifikáciu ?
(fotografia je z Francúzska)
No trošku áno aj, ale hlavne, keď sme prvýkrát cestovali na svetový festival, tak sme boli registrovaní ako Slovak Rebels, žiaľ organizátori v Nemecku nám poslali email, že k nejakej škaredej veci sa prihlásila teroristická skupina islams rebels a náš názov bol priveľmi zvukovo podobný. Takže aby sme sa premenovali, no a my sme okamžite zareagovali zmenou a prihlásili sme sa k nášmu mestu. Čo má teraz veľkú výhodu – legendy Komárna… ako k nám chodia turisti na pevnosť.
Tento rok ste prijali pozvanie z Francúzska a v mestečku Saujon reprezentovali ako jediný súbor v západnej časti Francúzska-Slovensko. Čím ste zaujali? Aký folklórny program ste ponúkli?
Áno, to bol mimoriadne krásny, ale aj náročný zájazd. Zhodou okolností zo všetkých súborov, ktoré tam boli, patril náš súbor k najpestrejším, aj pokiaľ hovoríme o krojoch, ale aj o tancoch. Aj keď plány boli pôvodne trošku iné, nakoniec sme predviedli úplne celý náš tanečný repertoár, teda od myjavských rozkazovačiek, cez Parchoviansky čardáš, až Horehronie, či Raslavice. V priestoroch divadla, či skôr kina, sme predviedli za asistencie (tlmočenia) aj naša čepčenie nevesty.
Turné to bolo mimoriadne náročné za jeden deň ste stihli v dvoch mestách až 6 predstavení, a v slovenskom kroji ste odspievali a odtancovali tri pol hodiny. Čakali ste takýto úspech?
No v úspech sa dá vždy len dúfať. Je treba povedať, že sme sa naozaj dosť poctivo pripravovali na tento zájazd, ale aj tak sme šli s malou dušičkou. Diváka sme však od prvej chvíle naozaj zaujali. Diváci vo Francúzsku sú dosť iní ako u nás, veľmi bezprostrední, veľmi vďační a naozaj nás mali radi. Preto organizátor pridával naše predstavenia a v ten najťažší deň sme kroje mali na sebe asi aj 14 hodín, ale stálo to rozhodne za to.
Na turné ste boli s celou rodinou- manželkou -primáškou Júliou a malým synom Ondrejkom. Bolo to ťažké rozhodnutie vziať ich na náročnú cestu a podstúpiť náročný program?
Keďže Julka je primáška, tak vlastne bez nej by nebolo možné ísť nikam. Je len málo festivalov a nie sú úplne najkvalitnejšie, ktoré zvládnu aj reprodukovanú hudbu. A hlavne, to by už neboli Rebeli. Takže prichádzala do úvahy len varianta, že ideme aj s bábätkom. Vtedy ešte nie ročným. Tak sme v súbore mali poradu a vysvetlili sme im, že chceme ísť, vyberieme festival, ktorý je pre Ondra zvládnuteľný, ale rozhodujúce slovo mám za každých okolností Ondro, resp. jeho mama. Bez mihnutia oka to všetci prijali a presne tak aj bolo. Úplne všetko sa prispôsobilo tomu, aby Ondro a jeho mama mali čo najväčšie pohodlie a aby sa rešpektoval program bábätka. Nakoniec to vypálilo tak, že Ondro sa mal úplne ako v bavlnke, lebo mal pri sebe 24 hodín oboch rodičov a k tomu 32 naozaj šikovných animátorov. Nonstop sa mu niekto venoval A musím ešte povedať, že festival vo Francúzku bude určite patriť aj k mojim životným zážitkom, hoci som ich už absolvoval celkom dosť. Jednak sme mali neuveriteľný úspech, ale aj tak najväčším zážitkom bolo čosi iné. V jeden večer sme odohrali predstavenie, v ten deň asi štvrté. Diváci nás vytlieskali, mali sme tam niekoľko opakovačiek, keď sme odhádzali z pódia, vytvorili koridor, tlieskali a skandovali bravo. A predstavte si, v tejto eufórii, kedy človek je naozaj nabudený a chce to zo seba dostať von, sme súboristom povedali, že Ondro v autobuse spí.
Bez jediného slova nastúpili do autobusu, v absolútne hrobovom tichu sa prezliekli a hodinu sme šli na internát. A tam už samozrejme oslavovali. No a presne takto prebiehal celý festival, že všetko sa prispôsobovalo Ondrovi a do bodky sme dodržali inštrukcie organizátora. A prakticky za ten pobyt si ani nepamätám, že by plakal. Podľa mňa len cestou domov, lebo to už ho nudilo
V čom vás takýto zahraničný pobyt posunul ďalej ?
No v prvom rade ste zrazu obklopený ľuďmi, obrovským množstvom ľudí, ktorí sa hlásia tak ako vy k folklóru, k tradícii svojho národa. A zažijete si na vlastnej koži život toho štátu, kde ste, bez turistických príkras, lebo dnes sa hotel úplne prispôsobí vám alebo nejakému medzinárodnému štandardu, ale tu nie, tu je to o tom, že ten čas, ktorý ste tam, si zažijete ich kultúru, ich jedlo, ich spôsob života a je to naozaj zážitok. Mladí ľudia tak vidia, aký ten svet je vlastne rozmanitý a v neposlednom rade, ako veľmi je náš folklór pre zahraničie cenený a zaujímavý.
Ste riaditeľom Domu Matice slovenskej v Komárne- ktorý má síce dosť zaujímavých podujatí, ale predsa len výnimočné postavenie – na juhu Slovenska. Máte len 30 % Slovákov, ale najväčší dom. Čo sa doň zmestí?
No sme samozrejme vo veľmi špecifickej situácii vzhľadom na danú oblasť a stav v akom dnes kultúra je. Povedzme si úprimne, taká tá malá kultúra, to podhubie pre veľkých umelcov, myslím tým výchova ku kultúre, je trošku na kolenách. Viete, ak my nenaučíme deti chodiť do divadla, ak my im nevytvoríme vzťah k divadlo a ku kultúre zvlášť, tak to nespraví nikto a postupne nebudú mať veľkí umelci z čoho vznikať. Ale asi nie sem sme smerovali. Náš dom poskytuje služby širokej verejnosti, okrem Slovenských rebelov, teda folklóru a Dramaťáku, sa u nás cvičí moderný tanec, seniorská joga, aj bežná joga, máme vlastnú dychovú kapelu Veselú kapelu, priestor tu majú aj rôzne prednášky či výstavy, spolupracujeme s Regionálnym osvetovým centrom, s rôznymi kultúrnospoločenskými inštitúciami, či už slovenskými alebo maďarskými. Dá sa povedať, že okrem politiky stretnete v našom dome úplne všetko.
Tu nacvičujú divadelníci, ale aj folkloristi –Slovenskí rebeli. Takže veľké priestory sú dostatočne využité, keďže oslovujete až tri generácie.
Áno, máme k dispozícii dve zrkadlovky a tretiu si vlastne súboristi za pomocou sponzorov vytvorili sami. Pod javiskom bol totižto taký akoby uzatvorený sklad na odkladanie kulís. Takže sme odtiaľ vynosili tri vlečky rôznym sloganov – So Sovietskym zväzom na večné veky a podobne, spojili sme priestor s javiskom a vznikla ďalšia miestnosť na skúšanie alebo na šatňu. Ak by ste sa prešli v piatok podvečer okolo našej budovy alebo priamo po nej, tak počujete dychovú hudbu, folklórnu, klasickú, ale aj pop.
Vo vašich súboroch sú ľudia slovenskej aj maďarskej národnosti, váš súbor navštevuje s predstaveniami aj maďarské školy. Je jazyk komunikačnou bariérou?
Snažíme sa, aby nebol. My sme na tomto poli spravili podľa mňa veľký kus práce. Pred pätnástimi rokmi som zažil situáciu, kedy príbuzný hlavnej postavy povedal, že on teda do Matice nevkročí ani omylom a ani náhodou. Bolo absolútne neprijateľné, aby u nas povedzme mala výchovný koncert škola s vyučovacím jazykom maďarským, pretože politikom sa podarilo vytvoriť veľmi nepríjemnú atmosféru.
Dnes je úplne bežné, že si naše predstavenie objedná škola s vyučovacím jazykom maďarským, aby ich deti počuli slovenčinu na javisku a v príbehu. A vždy až ostaneme prekvapení, aké úžasné publikum tie deti vedia byť.
Aké máte ďalšie tvorivé plány do budúcnosti?
S Rebelmi práve pripravujeme predstavenie Helenka – pôjde o príbeh mojich starých rodičov, ktorý prežili krásny a zmysluplný život napriek tomu, že sa pred svadbou prakticky nepoznali. Starý otec si vo štvrtok prišiel pre starú mamu do Lysice – to je pri Terchovej, pár dni na to mali svadbu a hneď si ju odviedol dolu k Dunaju. Po rôznych útrapách nakoniec vychovali sedem detí a aj tie stále šíria ďalej odkaz o súdržnosti rodiny.
Dramaťák sa pripravuje na najväčší muzikál za 15 rokov. Ak sa vsetko podarí, tak koncom jari bude mať premiéru.
Na čom podľa Vás v živote záleží?
Aby sme odkaz našich otcov hrdo odovzdali našim deťom. Naši starí rodičia v mnohých prípadoch obetovali aj svoj život, to najcennejšie čo mali, aby ich deti a deti ich detí mohli žiť. A toto by sme si mali stále pripomínať. Aby ten život, čo žijeme mal zmysel, aby to, čo odovzdáme našim deťom, malo nejakú hodnotu a zmysel.